Idem na balkón. Nič sa vonku nehýbe. Iba oblaky sa vláčne nesú po oblohe ako sopeľ. Celý svet je zaobalený do tmavomodra ako monokel. Ešte aj tie stromy sú akési modravé. A miesto hviezd ti na cestu svietia pouličné lampy.
Vieš ako dneska pekne svietilo slnko? Toľkým priestorom sa bolo možné kochať! A predsa bol prázdny, aj keď bol plný po okraj! Stromy v lese stáli v rade ako zápalky, priestor blčal tónmi organu ako keby chcel prebudiť Golema a vzduchom sa preháňali veľryby a vyducholode ako z Teslovho sna!
Vieš v čom je ten fígeľ? Musíš sa dívať na všetko naraz, musíš obsiahnuť celý komplex tým, že obsiahneš detaily. Pozeráš sa z okna na 9. poschodí. Vnímaj naraz tanec poľa vo vetre, ako ho češe ako oceán, vnímaj pohyb vaty po oblohe, let vtákov, šuštanie vetra v lístí, vnímaj tie autá a kamióny, blízko i ďaleko. Všimni si farby ako spolu spývajú a predsa je v nich kontrast. A potom si uvedom, že stojíš za špinavým oknom.
2025 ©