Články od Luftmensch

Dvadsiateho ôsmeho piaty poobede okolo 13.20 plus mínus nejaké minúty sa z parkoviska dovolenkového rezortu Albatros vyterigala biela škodovka a v tesnom závese za béžovou toyotou pozdravovanou všetkými čajkami rádius sto metrov sa rozhodli spoločne doblúdiť do celoročne najutopenejšieho mesta moderného sveta, do Benátok. Skutočnosť bola taká, že vodič béžovej toyoty bol hrdým vlastníkom GPS navigácie, ktorá sa ho čas od času rozhodla morálne podporiť.  Po niekoľkých desaťročiach prekvapivo plynulej jazdy som usúdila,                                                                          ... číst dál

V Amerike majú faktor strachu, my máme slovenské zdravotníctvo  číst dál

Rozlepím viečka a naskytne sa mi ten najúžasnejší pohľad. Čiastočky oblohy posiate v mesačnom svite mi šteklia tvár a srdce radostne poskakuje kabaret pri pohľade na scenériu zimného rána. Stromy stojace v rade ako zápalky už dávno nie sú odeté do garderób jesenných farieb a les pod oknom už nevyzerá ako chameleón. Márne by ste stáli v  predsieni lesa a snažili sa zízať a napínať viečka, aby ste uzreli spenené závesy blankytných vodopádov vlniacich sa po skalách pohoria ako čipkované závesy vo vetre. Biele závoje sa prevaľujú všade, dokonca aj po studenom betóne, až z nich mám pocit, že sa po nich dá kráčať sťa po oblakoch. Mesiac sa preteká s poslednými hviezdami, kto prvý zmizne z ranného zore a na cestu ľuďom svietia obloky študentov medicíny. Môj zrak zavadí o studené slnečné lúče režúce moju izbu na rezance. Celé mesto je zababušené do mäkkej snehovej prikrývky a ohlušujúceho ticha. Priestor blčí tónmi organu, ako keby chcel prebudiť Golema a vzduchom sa preháňajú veľryby a vzducholode ako z Teslovho sna. číst dál

Keď plody mesačného svitu číst dál

Novonarodené deti sú ako nepopísané hárky papiera. Nie sú pošpinené atramentovými škvrnami spoločnosti, ktoré sa vo svojej kvintesencií prelínajú jedna cez druhú a nápadne pripomínajú dve volské oči na panvici života, znázorňujúce výjav preludu ruže z Nižňanského choreografie. Do ich väzby ešte neboli povkladané záložky hluchoty dívajúcej sa na determinovaný chaos tanečných pohybov. Sú len malé, strašidelne pokrčené a nekonečne prosté. Prosté vo svojej nevinnosti i vo svojej podstate. A práve na tú podstatu sa pri nepopísaných hárkoch papiera treba zamerať! Je totiž rozdiel, či sa nám pred očami mraští hárok papiera toaletného, či výkresového. Či je biely, či farebný. A keď farebný, akej farby je? Je to „kockáč“, alebo preferuje linajky? Veľmi dôležitými faktormi ovplyvňujúcimi budúcnosť hárkových papierov je aj ich formát a tvrdosť. Predurčuje ich k najväčším možným plochám práce a k flexibilnosti spracovania. Je len výhodou vedieť zo seba poskladať lietadlo či loď a svišťať priestorom s ľahkosťou pávieho pierka, zatiaľ čo sa povedľa tohto kúsku origami ťažkopádne plahočí kartónová škatuľa od agresívnej pračky. číst dál

Ráno po prebudení a zbežnom pohľade na budík skoro vyletíte z kože a s donebavolajúcimi vulgarizmami sa strepete z postele. Popri predýchavaní krutej reality spočívajúcej z nezazvonenia vašeho budíka sa oddáte raným rituálom: Pri holení ako vždy skoro vykrvácate, hrianky z hriankovača očakávane vystrelia s takou verbou, že vám skoro vypichnú oči a váš milujúci sused na vás striehne s ostražitosťou strážneho anjela dokiaľ sa uspokojivo nevzdialite od jeho pozemku. Auto vám, ako vždy keď si trocha prispíte, opäť čorkla manželka a vám neostáva nič iné, len šliapať prosti ostrému sibírskemu vet... číst dál

Vo vzduchu je cítiť zmena,  číst dál

Idem na balkón. Nič sa vonku nehýbe. Iba oblaky sa vláčne nesú po oblohe ako sopeľ. Celý svet je zaobalený do tmavomodra ako monokel. Ešte aj tie stromy sú akési modravé. A miesto hviezd ti na cestu svietia pouličné lampy. číst dál

Ako tak sa už dáš dokopy a potom príde ona na parnom valci a so sovjím nepochopeným úsmevom ti zbúra tvoj hrad zo skla. Potom sa opäť skladáš, viac-menej ti to ide. Lenže už nestaviaš tú nádhernú katedrálu z jantárového skla, ktorou bol hrad predtým- čím častejšie sa to opakuje, tým viac kolov začínaš stavať do obranných priekop. Pribudnú rúry na liatie horúceho oleja a nájdu sa aj padacie dvere. Zhrubnú múry. A aj keď je tá stavba možno rovnako krásna, uź to nie je hrad. Je to pevnosť. číst dál

Najjednoduhšia a zároveň najkrajšia vec, čo pre teba môže niekto iný spraviť je, že ťa počúva. Dáva ti tak najavo svoj záujem, pozornosť. Prečo ťa skoro nikdy nikto nepočúva? Nechce počúvať? Čo také hovoríš? Alebo ide o to ako to hovoríš? Či sú len ľudia natoľko degenerovaní spoločnosťou a prostredím, že sú takmer neschopní počúvať? Rozprávaš príliš komplikovane? Jednoducho? Nudne? "Od veci"? Možno to celé zvedlo, lebo si to zabudol polievať?  číst dál

Stalo sa ti niekedy, že by ťa ako prívalová vlna zaplavil ten pocit nekonečných myšlienok, ktoré sa jedna cez druhú rozvalujú v tvojej hlave a pritom kričia strašne protichodne?  Na začiatku nebolo nič, potom bol veľký tresk, ktorý šepkal neutíchajúci chaos a nakoniec si uvedomíš, že nič je vlastne všetko a chaos je asi fraktál. Nie je to trápne? číst dál