Období: prosinec 2014

Vo vzduchu je cítiť zmena,  číst dál

Idem na balkón. Nič sa vonku nehýbe. Iba oblaky sa vláčne nesú po oblohe ako sopeľ. Celý svet je zaobalený do tmavomodra ako monokel. Ešte aj tie stromy sú akési modravé. A miesto hviezd ti na cestu svietia pouličné lampy. číst dál

Ako tak sa už dáš dokopy a potom príde ona na parnom valci a so sovjím nepochopeným úsmevom ti zbúra tvoj hrad zo skla. Potom sa opäť skladáš, viac-menej ti to ide. Lenže už nestaviaš tú nádhernú katedrálu z jantárového skla, ktorou bol hrad predtým- čím častejšie sa to opakuje, tým viac kolov začínaš stavať do obranných priekop. Pribudnú rúry na liatie horúceho oleja a nájdu sa aj padacie dvere. Zhrubnú múry. A aj keď je tá stavba možno rovnako krásna, uź to nie je hrad. Je to pevnosť. číst dál

Najjednoduhšia a zároveň najkrajšia vec, čo pre teba môže niekto iný spraviť je, že ťa počúva. Dáva ti tak najavo svoj záujem, pozornosť. Prečo ťa skoro nikdy nikto nepočúva? Nechce počúvať? Čo také hovoríš? Alebo ide o to ako to hovoríš? Či sú len ľudia natoľko degenerovaní spoločnosťou a prostredím, že sú takmer neschopní počúvať? Rozprávaš príliš komplikovane? Jednoducho? Nudne? "Od veci"? Možno to celé zvedlo, lebo si to zabudol polievať?  číst dál

Stalo sa ti niekedy, že by ťa ako prívalová vlna zaplavil ten pocit nekonečných myšlienok, ktoré sa jedna cez druhú rozvalujú v tvojej hlave a pritom kričia strašne protichodne?  Na začiatku nebolo nič, potom bol veľký tresk, ktorý šepkal neutíchajúci chaos a nakoniec si uvedomíš, že nič je vlastne všetko a chaos je asi fraktál. Nie je to trápne? číst dál