
Novonarodené deti sú ako nepopísané hárky papiera. Nie sú pošpinené atramentovými škvrnami spoločnosti, ktoré sa vo svojej kvintesencií prelínajú jedna cez druhú a nápadne pripomínajú dve volské oči na panvici života, znázorňujúce výjav preludu ruže z Nižňanského choreografie. Do ich väzby ešte neboli povkladané záložky hluchoty dívajúcej sa na determinovaný chaos tanečných pohybov. Sú len malé, strašidelne pokrčené a nekonečne prosté. Prosté vo svojej nevinnosti i vo svojej podstate. A práve na tú podstatu sa pri nepopísaných hárkoch papiera treba zamerať! Je totiž rozdiel, či sa nám pred očami mraští hárok papiera toaletného, či výkresového. Či je biely, či farebný. A keď farebný, akej farby je? Je to „kockáč“, alebo preferuje linajky? Veľmi dôležitými faktormi ovplyvňujúcimi budúcnosť hárkových papierov je aj ich formát a tvrdosť. Predurčuje ich k najväčším možným plochám práce a k flexibilnosti spracovania. Je len výhodou vedieť zo seba poskladať lietadlo či loď a svišťať priestorom s ľahkosťou pávieho pierka, zatiaľ čo sa povedľa tohto kúsku origami ťažkopádne plahočí kartónová škatuľa od agresívnej pračky.
číst dál