Dvadsiateho ôsmeho piaty poobede okolo 13.20 plus mínus nejaké minúty sa z parkoviska dovolenkového rezortu Albatros vyterigala biela škodovka a v tesnom závese za béžovou toyotou pozdravovanou všetkými čajkami rádius sto metrov sa rozhodli spoločne doblúdiť do celoročne najutopenejšieho mesta moderného sveta, do Benátok. Skutočnosť bola taká, že vodič béžovej toyoty bol hrdým vlastníkom GPS navigácie, ktorá sa ho čas od času rozhodla morálne podporiť. Po niekoľkých desaťročiach prekvapivo plynulej jazdy som usúdila, že kožušina Talianskej čižmy je veľmi zvláštny kus zeme. Smreky tu rastú vedľa borovíc, borovice vedľa dubov a duby sú utláčané okupáciou domorodých paliem. Technicky vzato tu teda rastú kultivované kobaltské smreky vedľa autentických vianočných stromčekov strednej Afriky. Oblaky sú tu podobné ako na Slovensku, len tú dúhu kreslil asi nejaký Talian, lebo ju nikdy nenakreslil celú. Vždy si tri štvrtina odišla na dovolenku na Honolulu a tam si popíja dúhové drinky s dáždničkom. Príbeh má však aj druhý diel. Značná časť dúhy síce nastúpila na nákladnú linku cestovnej kancelárie Aerodom, smer zájazdu: Severný Pacifik, ale tá menšia a oveľa podstatnejšia časť, ktorá za sebou neťahá kufor, sa smelo a celkom bez hanby pretŕča nad Talianskym Lignánom a svieti mi do okna. O stodvadsaťtri minút neskôr boli posádky oboch vozidiel úspešne vylodené v nezatopených častiach Benátok a pripravené jesť. Pretože existovali aj zložitejšie ciele, na ktoré sa mohli zamerať, namierili si to Slovenskí bombardéry do typickej Talianskej reštaurácie s typickým Talianskym jedlom a ešte typickejším názvom podniku- do Mcdonalldu. V paláci hamburgrového predsedu vlády je síce jedlo dobré a stoličky mäkké (alebo aj naopak), no čo je veľa, to je príliš! Nominovala som sa za najvyššieho veliteľa divízie a s okamžitou platnosťou začala odborové hnutie proti vplyvu amerikanizmu za hranicami veľkej mláky, ešte k tomu na našej dovolenke. Slovenským bombardérom nezostávalo nič iné, len kapitulovať. Nakoniec sme sa najedli v sympatickej pizzerií s odlepenou fasádou. Mala trochu menej sympatickú obsluhu no o to viac sme boli prilepení k tanierom. Až duša zaplesá pri pohľade na tú krásu: čiastočky oblohy spolu posiate v slnečných lúčoch mi šteklili tvár (to som netrafila vidličkou do úst) a srdce radostne poskakuje kabaret pri pohľade na konečnú sumu na bloku. Keď sa obed chýlil ku koncu, všetci sme sa zhodli na jednej veci aj keď sme o tom nevedeli. Varená cuketa nikomu nevonia. Keď sme si takto ujasnili svoju heterosexuálnu orientáciu ešte aj čo sa zeleniny týka (nič teplé) a chobotnicou z reštaurácie zapečatili svoj akreditačný ceremoniál na ostrovnom meste, odstrkali sme sa na autobusovú zastávku. O tom, že Taliani dostávajú vodičské preukazy z lotérie sme sa mali možnosť presvedčiť už počas dvojhodinovej cesty z Lignána. Teraz sme mali tú česť ochutnať ešte vyšší level cestnej netolerantnosti a túto bránu nám láskavo otvoril vodič autobusu číslo 2. Na sekundu otvoril aj tie svoje dvere, počkal asi tri sekundy a bez toho aby sa obťažoval pozrieť, či sa vôbec niekomu podarilo nastúpiť odcválal s tou svojou skuvíňajúcou škatuľou kade ľahšie preč. Niekomu sa nastúpiť predsa len podarilo. Trom olympijským atlétom a mne s Radom a malým Niklom. Polovica našej posádky ostala uväznená na autobusovom ostrovčeku a ich grafická krivka činnosti bola ďalších dvadsať minút odkázaná na náhodné odkazy vo fľašiach. Alebo mohli počítať žuvačky na chodníku. Náčelník uväznenej posádky nemal nakoniec inú možnosť, iba sa vzdať a mrzuto čakať na ďalšieho šoféra aby opäť mohli skúsiť šťastie. Lotéria tu je predsa len obľúbený šport. Na opačnom konci zemegule som zatiaľ ja so svojou flotilou vystúpila v centre Benátok. Ak nás čaro tohto kraja nepohltilo doteraz, práve sa mu to podarilo. Voda belasá ako monokel bola rozprestretá po uliciach ako červený koberec na ktorý má právo vstúpiť každý. (Ak má, samozrejme, po vačkoch 80 eur navyše na vodný taxík.) Masky vo výkladoch na nás civeli s neprítomným výrazom, čiapky s balónmi vo vetre si žili vlastným životom a domy čupiace po kotníky vo vode svojou pestrofarebnosťou stelesňovali paletu maliara. Tá cesta nakoniec stála za to.
2025 ©