Najjednoduhšia a zároveň najkrajšia vec, čo pre teba môže niekto iný spraviť je, že ťa počúva. Dáva ti tak najavo svoj záujem, pozornosť. Prečo ťa skoro nikdy nikto nepočúva? Nechce počúvať? Čo také hovoríš? Alebo ide o to ako to hovoríš? Či sú len ľudia natoľko degenerovaní spoločnosťou a prostredím, že sú takmer neschopní počúvať? Rozprávaš príliš komplikovane? Jednoducho? Nudne? "Od veci"? Možno to celé zvedlo, lebo si to zabudol polievať?
Si v presvetlenej miestnosti preplnenej ľuďmi a cítiš sa sám v tme. Lenže oni sa dívajú. Ako na nejaký exponát v zoologickej záhrade. Aha, to je ten ľudoop, čo sa nedokáže vyhrabať zo svojich sračiek. Hoďme doňho šuter, pošťuchajme ho klackom, možno zhebne skôr a prenechá svoje miesto zaujímavejšiemu exponátu. Možno tučniakom. Videl niekto niekedy smutného tučniaka? Nie, s tučniakmi sa človek nikdy nenudí. Pohybuješ sa v zlých kruhoch? Eliminujú tvoju existenciu zo svojej prítomnosti?
A teda kamaráti sú potom niečo ako slabé majáku uprostred rozbúreného oceánu beznádeje. Sú to ľudia s ušami. Svetielka sa ale nedá držať. Dá sa naň len dívať. A približovať sa k nemu. Na polorozpadnutej bárke v centre hnevlivého Pacifiku len veľmi pomaličky a obtiažne. Jeden ktok dopredu, dva dozadu, dva dozadu, tri dopredu. Keď už sa priblížiš na dohľad pevniny, treba manévrovať. Kľučkovať medzi ostrými skalami a zrádnymi plytčinami, vyhýbať sa koralom. Pritom sú ti neustále v pätách piráti, ktorí na teba strieľajú z harpuny. A ten majáčik nerobí nič, len bliká. Je to mäkké a poddajné svetlo ako nadýchaná pena na čokočíne. Je to prísľub pevnej pôdy pod nohami.
To vlastne nie je, že nič nerobíš. Plávaš, plávaš cez 12 oceánov a topíš sa v každom jednom. A keď sa ti voda dostane do pľúc a ryby začnú plávať v tvojich žilách, vtedy môžeš pokračovať.
2025 ©