Stalo sa ti niekedy, že by ťa ako prívalová vlna zaplavil ten pocit nekonečných myšlienok, ktoré sa jedna cez druhú rozvalujú v tvojej hlave a pritom kričia strašne protichodne? Na začiatku nebolo nič, potom bol veľký tresk, ktorý šepkal neutíchajúci chaos a nakoniec si uvedomíš, že nič je vlastne všetko a chaos je asi fraktál. Nie je to trápne?
V prvom rade je to hrozne neusporiadané a keď to počúvaš a snažíš sa sledovať sled myšlienok tak len sedíš a 15 minút ti príde ako 15 sekúnd a nestíhaš. A ide ti rozdrapiť lebeňu. Keď všetko zjape, ako keby to chcelo vzkriesiť Frankensteinovu nevestu silou kriku a nie silou blesku.
Ono to vlastne nie je také ťažké- byť štastným. Základným pravidlom na ceste k úspechu je byť šťastným. A dôležité je vedieť čo človek chce mimo to, že chce byť šťastným. Musí poznať svoje možnosti a prostriedky. A čo keď je človek nešťastný z toho, že nie je šťastný? Veď to je pekný nezmyseľ. Čo s tými démonmi? Vypusť ich. Vypíš ich. Vykresli. Zakrič do tmy, niekomu do ucha, čokoľvek. Umenie je poznať svoje hranice a vedieť ich posunúť. Ľudia sú obmedzení len vlastným pohľadom na svet, ktorý pramení z ich skúseností.
A čo s tým teraz. Vždy ma zaujímalo, kto stráži strážnych anjelov. Stalo sa ti niekedy, že by si nevedel, čo by si chcel? Že proste nevieš čo chceš a čo nechceš? To je asi ten legendaris pocit NIČ. Je to dosť zlé. Vieš, že by ti pomohlo keby to zmizlo, ale nevieš ako by to malo zmiznúť, lebo na to aby to zmizlo musíš niečo chcieť. Ale ty nevieš čo chceš okrem toho, aby to zmizlo.
Predstav si, že by si mal vtedy kompas Jacka Sparowa. Veď by sa nikde nezastavil. Možno by si časom vzlietol. Fungoval by ako malá helikoptérka. To by bol rovnaký zážitok ako to, že Anďo by chcel veľkého psa aby ho mohol na skejte ťahať.
Niekedy je to celé tak mimo ako lopta vykopnutá Costa Ricou na Holandskú bránku.
2025 ©