Keď plody mesačného svitu
ožiaria ti inkognitu,
delegačná sviňa divízneho hnutia chrasce,
skučí, pučí, prdí, plodí prasce.
Uväznení škovránkovia, pinky,
či cenzúrou ožraté myšlienkové konvalinky,
títo všetci svorne nie tak celkom z tohto sveta,
jačia hymnu kakofónie, 'bo do žlče im kopla päta.
Zrada, zrada, zrada.
Za šepotu zrána,
ba ešte po tme sa k tebe vkráda,
bez hrdosti vpáda.
Niekomu by prišla hraná, no vždy slaná.
Ako vrana k vrane sadá,
aj na teba si kvokne, hoc i keď si mladá.
A potom na teba len všetko padá,
ako handru ťa strach skladá,
kam by zakuslo to hľadá
a vždy nájde.
Ešte skôr, než hviezda zájde.
Zrada, zrada, zrada.
2025 ©